„Keď sa ma dnes niekto pýta, čo budem robiť popoludní, nemám problém odpovedať, že idem k psychologičke. Nehanbím sa za to. Tajiť to nie je riešenie,“ hovorí 20-ročná česká študentka biomedicíny Veronika Kamenská, ktorá vymyslela aplikáciu Nepanikár.

Otvorene rozprávate, že ste sama zažili úzkosť a depresiu. Mobilnú aplikáciu Nepanikár, ktorá pomáha aj pri týchto diagnózach, ste teda vymysleli aj preto, že ste sama potrebovalipomoc?

Ja sama som takú aplikáciu najviac potrebovala pred dvomi rokmi, keď mi bolo veľmi zle. No nakoniec som ju vytvorila o niečo neskôr, keď som už bola stabilizovaná. Chcela som hlavne pomôcť iným, lebo som videla, že psychologická pomoc u nás nie je voľne dostupná.

Do veľkej miery som pritom vychádzala z vlastnej skúsenosti, aj preto som chcela, aby bola aplikácia postavená na tom, čím som si sama prešla.

U vás depresie a úzkosti spustila posttraumatická stresová porucha. Čo ju vyvolalo?

Začalo sa to, keď nám doma jedného dňa skolaboval tatino. Mal ťažký infarkt myokardu s mozgovo-cievnou príhodou, museli sme ho oživovať. Počas operácie mu mali z mozgu vybrať zrazeninu a nebolo vôbec isté, či prežije. A hoci sa operácia vydarila, celé to bolo impulzom, aby sa u mňa vyvinula posttraumatická stresová porucha. Mala som na to aj genetické predispozície, odmala som bola úzkostná, ale práve tento veľký šok odštartoval vlnu problémov.

Vtedy ste ešte nehľadali pomoc?

Keď nám lekári na druhý deň povedali, že tatino prežije, tak som to celé vytesnila z hlavy. Hovorila som si: „Dobre, prežije. Nepotrebujem sa o tom s nikým rozprávať.“ No približne o mesiac sa ukázalo, že je to dosť veľký problém, lebo sa mi začali vracať stavy úzkosti. Bála som sa povedať o tom rodičom, pretože tatino bol dlho v nemocnici a čakal na ďalšiu operáciu srdca. Bála som sa oňho a nechcela som pridávať rodičom starosti.

Riešila som to, ako sa dalo, celkom mi pomohol aj školský psychológ. No po asi trištvrte roku som si uvedomila, že mám naozaj problém. V tom čase som už mala ťažkú nespavosť, spala som najviac tri hodiny denne. Vtedy som už vyhľadala psychologičku a už o tom vedela aj mama. Asi o tri mesiace som skončila v nemocnici – po pokuse o samovraždu.

Koľko rokov ste vtedy mali?

Sedemnásť.

Až v nemocnici prišla skutočná pomoc?

Áno.

Myslíte si, že keby v tom čase existovala aplikácia podobná tej vašej, mohli ste pomoc nájsť skôr?

Myslím si, že áno. Hlavne by som vedela, že to, prežívam, je v poriadku, že sa s tým dá niečo robiť. Ja som vtedy jednoducho nevidela východisko. Nevedela som, komu inému to môžem povedať, tak som išla za školským psychológom, ktorý mal na mňa čas raz týždenne počas veľkej prestávky.

Keby som vtedy mala túto aplikáciu, vedela by som, kam môžem zavolať alebo napísať. Ja som sa o tom dozvedela až v priebehu hospitalizácie, keď mi lekári povedali, že som predsa mohla zavolať na linku dôvery.

 

Veronika Kamenská. Foto – Oto Janoušek

Ako ste na tom dnes?

U mňa sa postupne rozvinulo viacero diagnóz. Čo sa týka posttraumatickej stresovej poruchy, tá je viac-menej pod kontrolou. Pokiaľ ide o úzkosti a depresie, veľmi to záleží od okolností. Keď sa práve blíži skúškové, je to horšie, ale už mám nad tým náhľad.

Pomáhate si aj svojou aplikáciou?

Občas áno.

Koľko ľudí si ju už stiahlo?

Do dnešného dňa okolo 40-tisíc ľudí z viac ako 75-tich krajín sveta vrátane Slovenska. Aktuálne ju môžete mať v češtine, slovenčine, angličtine, poľštine, francúzštine, teraz dokončujeme taliančinu, kde ešte musíme doladiť pár detailov. Pripravujeme aj nemčinu a španielčinu. Všade je dostupná zadarmo.

Viete už o niekom, komu zachránila život?

Minule nám napísalo dievča, ktoré už sedelo na okne a chcelo skočiť z 9. poschodia. Vravela, že už nevládala ďalej. No ešte mala v mobile našu aplikáciu, tak sa skúsila pozrieť do svojho záchranného plánu a tam si prečítala, kde môže zavolať. Skončila v nemocnici a vďaka liekom sa jej z toho podarilo dostať, dnes je stabilizovaná.

Teší nás každá správa, keď nám niekto napíše, že mu aplikácia pomohla.

Vo svete existujú aj iné aplikácie na pomoc pri úzkosti alebo depresii. V čom je tá vaša iná?

Väčšinou sú zamerané na depresiu a úzkosť, teda hlavne na to, ako zvládnuť panický atak. Naša aplikácia spája viaceré duševné ochorenia, používateľ si môže vybrať zo siedmich modulov, kde okrem depresie a úzkosti je aj sebapoškodzovanie, myšlienky na samovraždu a poruchy príjmu potravy, čo je dosť ojedinelé. Vo svete existujú možno len dve ďalšie aplikácie, ktoré sa priamo zaoberajú poruchami príjmu potravy.

V Česku to pred vami nenapadlo nikomu inému?

Možno aj napadlo, ale nevedeli ako na to. Rozmýšľali nad tým napríklad aj ľudia z iniciatívy Nevypusť duši, ale nemali na to prostriedky a nemali nikoho, kto by im aplikáciu naprogramoval.

Vy ste si s tým poradili sama?

Ja som vytvorila obsah a vymyslela, čo a kde má byť. Naprogramoval to môj kamarát. Hlavným impulzom bola pre nás súťaž Angelini University Award, ktorá bola zameraná na duševné zdravie. Pôvodne mala byť aplikácia mojou bakalárskou prácou, to znamená, že by začala vznikať až niekedy v tomto období. No vďaka súťaži sme to nakoniec spravili o niekoľko mesiacov skôr.

Z funkcií na potlačenie úzkosti ma najviac potešilo počítanie jednoduchých príkladov. Čo ešte oceňujú užívatelia aplikácie?

Mnohí majú radi hru, kde praskajú biele balóniky. Nemusia nad tým premýšľať, jednoducho sústredia pozornosť na obrazovku a keď medzi balónikmi letí jeden biely, tak ho prasknú.

Veľa ľudí tiež oceňuje monitoring nálady. Ten niekedy využívajú aj odborníci, keď nasadzujú pacientom lieky a môžu si tak pozrieť, akú náladu mal pacient ten-ktorý deň. Človek zvyčajne ide k psychiatrovi asi raz za mesiac a keď sa ho lekár spýta, ako sa za ten čas mal, spomenie si maximálne na to, čo bolo včera. A takto si môže otvoriť aplikáciu, ukázať grafy a rozobrať, prečo tam niektorý deň bol výraznejší prepad.

Keď ste aplikáciu tvorili, konzultovali ste to s odborníkmi?

Samozrejme. Najprv som sa radila so svojimi známymi psychologičkami a s psychiatričkou z Fakultnej nemocnice Bohunice. Preberali sme obsah, či tam nie je niečo, čo by mohlo človeku potenciálne ublížiť. Okrem toho nám pridali aj ďalšie námety. Napríklad pôvodne sme mali v tipoch radu: „Choďte von.“ Lenže ako mi vysvetlili, človek v depresii nemá kapacitu na to, aby vymýšľal, čo bude vonku robiť, preto je lepšie dať tam konkrétnejšie veci, ako napríklad: „Choďte von, urobte si malý okruh po meste a navštívte park.“

Testovali ste účinnosť aplikácie na ľuďoch, ktorí majú psychické problémy?

Áno, ale len na takých, ktorí boli stabilizovaní. Nemohli by sme to skúšať na niekom, kto má akútne myšlienky na samovraždu, aby mu to náhodou neuškodilo. Ľudia, na ktorých sme aplikáciu testovali, nám tiež dodali spätnú väzbu a keď sme zapracovali ich pripomienky, finálnu verziu sme poslali psychológom. Až keď povedali „OK“, aplikáciu sme zverejnili.

Dostávate ohlasy od odborníkov aj dnes, keď už aplikáciu používajú tisíce ľudí?

Áno, ozývajú sa nám priamo na náš web nepanikar.eu, kde máme aj referencie od odborníkov. Predseda Českej spoločnosti kognitívno-behaviorálnej terapie Petr Možný odporúča svojim kolegom, aby ju využívali pri práci s klientmi. Zároveň sme oslovili všetky psychiatrické nemocnice, oddelenia a krízové centrá v Českej republike a z mnohých nám prišla odpoveď, že našu aplikáciu už využívajú a odporúčajú svojim klientom. Odporúča ju aj česká Linka bezpečí.

No zrejme je naivné myslieť si, že aplikácia môže vyliečiť človeka z depresie.

Samozrejme. Je to skôr psychologická krabička prvej pomoci, v žiadnom prípade to nie je systematická psychoterapeutická liečba a nemôže nahradiť odbornú starostlivosť. To ani nebolo naším cieľom.

Aplikácia môže poslúžiť v tom momente, keď je človek práve medzi dvomi sedeniami u psychológa, naraz mu je zle a aby nemusel hneď volať na linku dôvery, môže si otvoriť aplikáciu a skúsiť napríklad dychové cvičenia. No ak to nepomôže, potom tam má kontakty, kde môže hľadať pomoc.

Je pravda, že mobil dnes máme stále pri sebe, zvlášť to platí o mladých ľuďoch.

Presne, aj naša aplikácia bolacielená predovšetkým na mladých ľudí. V Česku navyše platí, že kým nemáte 18 rokov, nemôžete bez súhlasu zákonného zástupcu vyhľadať psychologickú pomoc (aj na Slovensku môže dieťa absolvovať psychologické vyšetrenie len s písomným súhlasom rodiča alebo jeho zákonného zástupcu – pozn. red.). Mladý človek sa to niekedy rodičom bojí povedať, nevie, ako na to budú reagovať, či mu len nepovedia: „Tak sa už vzchop a niečo so sebou rob.“

Práve preto sme sa rozhodli pre mobilnú aplikáciu. Mladým to pripadá úplne v pohode a rodičia vôbec nemusia vedieť, že tú aplikáciu v telefóne majú. Samotná aplikácia je anonymná, nezadávate tam žiadne osobné údaje.

Na mladú generáciu sme cielili aj preto, lebo duševné ochorenia tam jednoducho sú a dnes sa o nich navyše čoraz viac hovorí. Psychologická starostlivosť však pre mladých ľudí naozaj nie je voľne dostupná. Aj keby ich rodičia objednali k psychológom alebo psychiatrom, nie je ľahké sa k nim hneď dostať – na Slovensku aj v Česku je ich nedostatok.

Vidíte aj vy vo svojom okolí, že veľa mladých má psychické problémy?

Je pravda, že ja sama sa často pohybujem v komunite takých ľudí, takže to neviem posúdiť s odstupom. Keďže mnohí vedia, čím som si prešla, píšu mi cez Instagram a zverujú sa mi so svojimi problémami. Určite si to aj sama všímam viac, než keby som sa nepohybovala v tomto svete. Neviem však, či ľudí s psychickými problémami pribúda, myslím si, že skôr nie. Je ich stále rovnako veľa, len dnes možno majú menší problém o tom rozprávať, sú otvorenejší, keď majú vyhľadať pomoc a napísať niekomu, že sa necítia dobre.

Prečo sa však o tom radšej zdôveria na internete, než aby o tom povedali svojim blízkym alebo kamarátom?

Na internete máme väčší pocit anonymity, môžeme napísať do nejakej skupiny a nikto nemusí vedieť, kto v skutočnosti sme. Predtým tieto možnosti jednoducho neboli. Človek musel všade vystupovať pod svojou skutočnou identitou, na internete sa pritom môže skryť za nick a nikto nemusí vedieť, že práve on má ten problém.

 

Veronika Kamenská. Foto – Oto Janoušek

Študujete biomedicínu na Fakulte elektrotechniky a komunikačních technologií VUT v Brne. Čomu konkrétne sa chcete venovať v budúcnosti?

Môj odbor sa volá biomedicínska technika a bioinformatika. Predstavujem si, že budem pracovať na kardiologickom oddelení, na operačných sálach, kde sa robia napríklad katétrové ablácie. Keď má pacient arytmiu, katétrom sa dostanete do srdca a vypaľujete svaly, ktoré ju spôsobujú. Práve na to treba inžinierov, ktorí majú pred sebou počítače, kde je vyobrazené celé srdce a je tam presne ukázané, ktorý sval treba vypáliť.

Okrem toho chcem diaľkovo vyštudovať psychológiu alebo aspoň absolvovať psychoterapeutický výcvik. Už teraz si chcem urobiť výcvik v krízovej intervencii.

Predpokladám, že mnohí od vás chcú radu už dnes. Nie je príliš veľké riziko radiť niekomu, kým ešte v tom nie ste vyškolená?

Keď mi niekto napíše, že má samovražedné myšlienky, tak v prvom rade zisťujem, či nie je v danej chvíli ohrozený na živote. Ak by bol, musela by som zasiahnuť – je to naša občianska povinnosť.

No ak priamo ohrozený nie je, potom sa ho vždy skúsim opýtať, prečo sa s tým nezverí rodičom. Väčšinou sa ho však snažím nasmerovať na odborníkov, na linky dôvery. Sama rady nedávam, lebo na to nie som kompetentná.

Platí podľa vás, že sa vaša generácia málo rozpráva so svojimi rodičmi?

Je fakt, že dnešný mladý človek v kuse pozerá do mobilu – je na Messengeri alebo na Instagrame. Možno keby si rodičia tiež založili Messenger alebo Instagram, tak by zrazu zistili, že to dieťa s nimi komunikuje viac, ako keď sú spolu naživo.

Aj vy ste sa so svojimi ťažkosťami nakoniec zverili na Instagrame. Myslíte si, že aj tým ste mohli pomôcť mnohým, ktorí sa báli rozprávať o vlastných psychických problémoch?

Môj Instagram má názov Mlčení není řešení. Myslím si, že to vystihuje celý problém.

Vy ste sa nebáli, aké to bude, keď o tom bude vedieť každý?

Ja som hlavne vedela, že keď banda mladých technikov vypustí do sveta aplikáciu, bude to síce fajn, ale keď za tým nebude osobný príbeh, ktorým som si sama prešla a ktorý bol podnetom pre vznik aplikácie, potom to nebude mať tú pripadnú hodnotu. A keďže som o tom začala hovoriť aj na Instagrame, povedala som si, že mi je to vlastne jedno – nehanbím sa za to. Keď sa ma dnes niekto spýta, čo budem robiť popoludní, nemám problém odpovedať: „Idem k psychologičke.“ Tajiť to podľa mňa nie je riešenie.

Aj keď niekomu poviem, že mám depresiu, ten človek sa nad tým môže aspoň zamyslieť. Možno si potom skúsi vygoogliť, čo to vlastne je a nabudúce už o tom bude vedieť viac.

Veronika Kamenská na majstrovstvách v yoyovaní. Foto – archív V. K.

Keď si dnes niekto vygoogli vaše meno, okrem aplikácie Nepanikár nájde aj kopec správ o tom, že ste majsterkou Európy v jojovaní, dokonca už päťnásobnou. Je pre vás aj jojo akousi terapiou?

Asi áno, pomáha mi vypustiť z hlavy všetky problémy, ktoré sú napríklad v škole. Jednoducho si pustím pesničku a chvíľku si jojujem. Alebo čakám na električku, vyberiem si jojo a skrátim si voľnú chvíľu.

Paradoxne najviac jojujem počas skúškového obdobia – položím si pred seba zošit a pri tom si hádžem jojom. (smiech) No pred pretekmi musím aj seriózne trénovať. V marci ma čakajú majstrovstvá Európy a v auguste majstrovstvá sveta. Dva-tri týždne pred pretekmi trénujem každý deň aspoň pol hodinu, no inak to beriem skôr ako zábavu, ktorá môže byť zároveň aj terapiou.